|
 Opening / Vernisáž : Thursday, 07.08.2008 - 18.00
The exhibition will be open:07.08.2008 - 28.09.2008
The gallery is open:
Monday - Friday: 13.00 - 19.00
Zamocnícka 8
Bratislava 81103
Slovakia
Phone: +421 948 813 220
Diese E-Mail Adresse ist gegen Spam Bots geschützt, Sie müssen Javascript aktivieren, damit Sie es sehen können
www.gallerykressling.sk
KRISTOFER PAETAU
Myslím, že účelom umenia je uviesť nás v úžas a
rozvinúť naše vnímanie života a sveta, v ktorom žijeme.
Kristofer Paetau
Mladý výtvarník Kristofer Paetau sa narodil v roku
1972 vo fínskom Borgå, prevažnú časť dospelosti žil a tvoril v Berlíne.
Vystavoval na nespočetných sólo i spoločných exhibíciách.
Vyrastal na fínskom vidieku a Paetauovci vraj neboli vôbec umelecky orientovaní
- ako dieťa vraj nikdy nenavštívil žiadnu výstavu ani múzeum. Keď mal trinásť
rokov, rodina sa presťahovala do Paríža a Kristofer sa musel vzdať kariéry
hokejistu, na ktorú sa vo Fínsku tešil. Z nedostatku inej aktivity sa činorodo
vynašiel a pustil sa do fotografovania naleštených Ferrari a Rolls Roycov a
neskôr aj iných predmetov. Tak sa v ňom prebudil záujem o umenie.
Študoval na prestížnych školách vo Fínsku, Nemecku i Belgicku, no najmä vo
Francúzsku. Začínal s odbormi estetika a francúzština už v roku 1991 v
Helsinkách, no postupne ho to tiahlo cez históriu umenia až k jeho exekutívnej
polohe; vzdelanie napokon ukončil v roku 2006 na Vyššom Inštitúte výtvarných
umení v Antverpách. Postráda tréning praktických umeleckých zručností a jeho
vzdelanie je skôr formálne - podľa jeho vlastných slov mu dalo intelektuálnu
zvedavosť a odvahu myslieť kriticky. A bezpochyby patrí k umelcom, ktorých
diela vo vás zanechajú stopu.
Azda najznámejší je umeleckej verejnosti v spojení so svojím dlhoročným
spolutvorcom, českým výtvarníkom Ondřejom Brodym. Mladí konceptualisti tvoria
plodnú, silnú, excentrickú dvojku, ktorej extrémne, provokujúce projekty
neprekonateľne prudko útočia na inštitucionalizovanú umeleckú scénu, skúmajú
otázky samotného fenoménu umeleckej produkcie, zameriavajú sa na aktuálne
sociálno-politické i zdanlivo banálne problémy a efekt ich spoločných projektov
na recipienta by sa dal prirovnať k úderu kladivom do hlavy. Ich spoločnou
taktikou je strohé, cynické až kruto neemotívne poukazovanie na problematiku
pokrútenej morálky i etiky.
Razancia a šokantnosť v spojení s ľahkou hravosťou a neodmysliteľný dada-fórik,
ktorý dodáva vážnym témam ešte väčšiu údernosť. Svoje projekty precízne plánujú
a štrukturujú, pri realizácii idú do krajnosti, prekračujúc nielen geografické,
ale i morálne a mentálne hranice väčšiny z nás. Nie však samoúčelne; len
zriedka vyprodukujú prázdne gesto. Ich nápadom nechýba konkrétny cieľ, ktorý
svojím brutálnym neo-dadaizmom zasiahnu vždy tvrdo a presne.
Veľký rozruch spôsobili performance zrealizovanou priamo na pražskej vernisáži,
v rámci ktorej pripútali nič netušiaceho kurátora čelom k stĺpu a celkom
neelegantne mu na striedačku lízali.... zadok. Nechutné? Ale prečo?! Len vraj
zmaterializovali proces, ktorý aj tak medzi výstavychtivými výtvarníkmi a
všemocnými kurátormi i tak odnepamäti prebieha. Kristofer tvrdí, že súčasná
umelecká scéna je opäť príliš výrazne riadená trhom, kurátormi a inštitúciami -
a chýba jej viac odvážnych umelcov.
Nedávnymi kožušinovými predložkami pred kozub šokovala dvojica široký okruh
„milovníkov zvierat", keď namiesto obligátneho medveďa nechali zvliecť z kože
tradične fajnovo v domácnostiach chovaných psov. Poukázali tak na absurditu a
falošnú morálku dvojitého metra, ktorý si pokrytecky pestujeme voči rôznym
živočíšnym druhom. Opäť preukázali brutálnu hrubosť v kontraste s ostrou
inteligenciou, zdanlivú nedbalosť a spontaneitu, vo finále odhalenú
premyslenosť hraničiacu s genialitou.
Provokujúca a znepokojujúca je pri dielach dvojice Brody-Paetau najmä
chladnokrvnosť, absolútna amputácia citov či súcitu v kontraste s dôrazom na
zachovanie estetična a pedantného výsledného prevedenia. Najvypuklejší je tento
jav azda pri ich spoločných konceptoch s pornografickými námetmi - napríklad
ich živá reprodukcia Monetových raňajok v tráve s pornohercami či performance s
kruto necitlivým režírovaním súložiacej dvojice priamo v priestoroch galérie;
akcie až groteskne odosobnené a aj preto také fascinujúce.
Paetau sa vo svojich začiatkoch zameriaval najmä na performancie a dokumentácie
rôznych procesov. Aktuálne sa však jeho fokus presunul smerom k takzvane
„problematickým" dielam s hmatateľným výstupom v podobe nejakého objektu.
Fascinuje ho najmä otázka „problematickej maľby", ktorú načali spolu s Brodym v
projekte s názvom „Painting China Now". Čínskych maliarov - „robotníkov"
nechali namaľovať obete krutostí čínskej vlády podľa reálnych dokumentárnych
fotografií. Zverstvá v podobe brutálnych podliatín, chýbajúcich očí a
príšerných rán sú v jemnom, zľahka naivistickom a jasavo pozitívnom prevedení
ostré ako čepeľ žiletky.
Brody-Paetau často vyvolávajú smiech aj odpor: emotívne reakcie, pritom však
paradoxne bez vlastnej zjavnej citovej zainteresovanosti. Darí sa im vytvárať
diela, ktoré nejde ignorovať, pretože vyvolávajú prvý dojem silnej, absolútnej,
neodškriepiteľnej pravdy naservírovanej krutým, tvrdým, podivne absurdným
spôsobom.
Kristofer si zo súboru China Now prepožičiava technológiu výroby obrazov pre
svoje najnovšie obrazy Salvador DaliX.
Napriek tomu, že tvorivá chémia medzi chlapcami evidentne dobre funguje, Kristofer
má aj individuálne ambície. Ako samostatný autor je o chlp miernejší vo
vyjadrovacích prostriedkoch a šokantnosti výrazu, prezentuje sa uhladenejšie a
menej cynicky, no o to prístupnejšie auditóriu. V individuálnej tvorbe sa
zaoberá menej politickými témami a prostriedky komunikácie sú tiež odlišné.
Síce sa rovnako ako v umeleckom kombe s Brodym zameriava na problematiku
umeleckých inštitúcií a používa pornografiu, no výstupy sú menej tvrdé a
primárne koncepty sociálnejšie; späté s viac bazálnymi otázkami: identitou a
jej vonkajším reprezentovaním, vzťahmi medzi etickým a osobným. Jeho prístup je
veľmi ľudský a sociálny, evokuje zamýšľanie sa nad intimitou a priamočiarymi,
nekomplikovanými vzťahmi vo viac či menej náhodnej interakcii s ľuďmi.
Jedným z jeho najnovších diel je vizuálne dramatická a pútavá Trans Rat Fashion
Show (2007). Výstupom sú čiernobiele fotografie a videodokumentácia samotného
fotenia piatich pomerne svalnatých modeliek, predvádzajúcich kožušinkové plavky
- toľko na prvý pohľad. Pri bližšom skúmaní však odhalíme, že osoby
predvádzajúce potkanie kusy odevu nie sú ženy, ale trans-gender modelky.
Podivne bizarná krása a gracióznosť; tichá dôstojnosť modeliek/ov je jedným z
najočarujúcejších momentov diela. Plavky, kabelka a lodičky „alá Chanel" tiež
nie sú originálmi slávneho francúzskeho dizajnérskeho domu (i keď im nechýba
označkovanie príslušnou notoricky známou potlačou) - sú to artefakty šité na
objednávku z mŕtvych tiel a kožiek potkanov. Umne zhotovená chlpatá podprsenka,
topánky, taška i nohavičky (s hlavičkou hlodavca veselo vykúkajúcou spomedzi
sedacích svalov nositeľa), ktorú chlapci - modelky vystavujú objektívu vo
frivolných pózach, zväčša s kostrbatou eleganciou, trochu inou krehkosťou a
sexepílom, na aké sme pri podobných módnych fotoeditoriáloch zvyknutí. Celkom
jasné je pôvodné pohlavie manekýnov, až keď prehovoria ku kameramanovi hrubým
hlasom či na pokyn Kristofera (skrytého v anonymnom priestore za kamerou) začnú
masturbovať. Obrazy i videá sú znepokojivé, zvláštne pôvabné a emotívne
strhujúce; len ťažko od nich odlepíte prekvapený zrak. K fotografiám aj krátkym
filmom je ako jediný údaj pripojené meno každej z piatich riodejaneirskych
modeliek - nič viac sa o koncepte od Kristofera nedozvedáme...
V sérii projektov s názvom Re-Institutionalize (re-inštitucionalizovať) sa
výtvarník intenzívne zaoberá problémom autorstva umeleckého diela a otvorenou
kritikou fungovania umeleckých inštitúcií. Aktívne mení zaužívanú perspektívu
pomocou práce s „neumelcami" a ich vedením k výtvarnej tvorbe, presúva ťažisko
výstavného priestoru do celkom negalerijných miest a v pôvabnom geste „trucu"
nepozýva na výstavy umeleckú scénu. Jedným z takýchto projektov je napríklad
vyhlásenie nočnej prechádzky vianočne vysvieteným cintorínom za umeleckú
exhibíciu. Hroby so sviečkami ochotne pózujú Kristoferovmu fotoaparátu a
výsledné obrazy sú len dokumentáciou samotnej výstavy, ktorá sa odohrala len
pred Kristoferovými očami v ten zimný podvečer. Cintorín zmutoval na galerijný
priestor.
Ďalším z projektov re-inštitucionalizácie bola realizácia Paetauovho konceptu
„Airplane Dripping" („Lietadlové kropenie"), ktorý sa odohral behom dvoch hodín
na bežnom detskom ihrisku s výživným využitím ochoty a nadšenia náhodne
prítomných detí. Paetau s kolegom si navliekli igelitové oblečky a vyzerajúc
ako krotitelia duchov (čo im vraj pomohlo prilákať záujem participantov)
rozdali malým ľuďom nádoby s rôznymi farbami. Prostredníctvom hojdania
telíčkami detí nad rozprestretým plátnom - činnosti, ktorá vyžadovala dostatok
fyzickej kondície, koordinácie pohybov i ochoty prekročiť zaužívané hranice
fyzickej intimity s cudzími osobami - spoluvytvárali kolektívne abstraktné
maľby. Výsledný obraz je až šokujúco estetický a údajne bol i samotný proces
tvorby vďaka blízkej interakcii s rôznorodými ľudskými mláďatami mimoriadnou
udalosťou. Kristofer tvrdí, že jeho ambíciou bolo v tomto prípade „niečo ako
postpubertálna polo-pedagogická konfrontácia s umeleckým svetom".
S myšlienkou zamiešať strany umelec - kurátor sa pohráva aj v rámci projektu
Pietovo Putovanie, pri ktorom požiada svojho kamaráta „neumelca", aby pri
svojich cestovateľských zážitkoch zachytil svojím súkromným digitálom desať
obrazov z rôznych miest, no bez odhalenia miesta ich pôvodu - zrodu. Fotografie
vydáva Paetau za umenie so zdôvodnením, že on je „zadávateľom" umeleckej
objednávky a Piet je jednoducho vykonávateľom konceptu. Projekt vypálil nad
očakávania dobre a každá z fotografií je iná, zaujímavá a provokujúca; séria je
prekvapivo pestrá a duchaplná. Tým, že Paetau odmieta pátrať po histórii a
príbehoch či prvotných nápadoch za týmito obrazmi, celý projekt získava veľmi
silný, fantáziu evokujúci náboj, mocný potenciál - naša predstavivosť môže
jednotlivým fotkám pridávať akékoľvek, aj veľmi dôležité významy. Paetau sa v
tomto koncepte stáva inštitúciou, kurátorom zadávajúcim úlohu „umelcovi", ktorý
v skutočnosti umelcom nie je. Na prvý pohľad prostý problém a prosté
spracovanie. No Paetau vysvetľuje svoj postoj takto: „Často počúvam od silne
inštitucionalizovaných umelcov a kurátorov, že nie je dôležité, či umenie
vzniklo v rámci inštitúcie alebo mimo nej, podstatná je vraj schopnosť diela
pretvoriť spoločnosť. Mne to však pripadá samoľúbe. Trochu ako „teraz, keď sme
uspeli vo svojich kariérach, potrebujeme vyššie ciele a čisté svedomie, čo by
nás držalo pohromade - aký prefíkaný spôsob, ako upevňovať existujúce mocenské
štruktúry! To je podľa mňa nielen pokrytecké, je aj veľmi nebezpečné
predstierať, že inštitúcie nie sú nástrojom moci. Najmä ak je cieľom ovplyvňovať
spoločnosť prostredníctvom umenia!"
Týmito otázkami sa zaoberá množstvo súčasných výtvarníkov, no máloktorý z nich
má schopnosť urobiť svoje diela príťažlivými a zaujímavými aj pre publikum mimo
samotnej umeleckej scény. Kristofer nielen spochybňuje tradičnú rolu umeleckých
inštitúcií v rozhodovaní o tom čo je a čo nie je umenie, no rovnako sa netají
svojou snahou obsiahnuť čo najširšie auditórium. Hovorí, že je rád, ak si v
jeho dielach každý niečo nájde; i diváci umelecky nepodkutí a neskúsení. Takýto
otvorený, azda až altruistický prístup je u súčasných tvorcov prinajmenšom
nezvyklý.
Jedným zo známych Kristoferových konceptov je výstava rádoby-picassovských
kresieb v malom berlínskom kaderníckom salóne s názvom Salon Picasso. Kresby
vznikli dvojnásobným kopírovaním - najskôr tieto neumelé nápodoby diel
významného maliara nakreslili deti, vzápätí ich Paetau prekreslil a s pomocou
zamestnancov salóna rozvešal po stenách skrášľovacej inštitúcie. Vyrovnáva sa
tak podľa vlastných slov so zriedka priamo zverejňovanou, no často prítomnou
neistotou a frustráciou umelcov z nedostatku príležitostí vystavovať svoje
diela, pričom sa paradoxne mnohí hlasno znepokojujú nad „budúcnosťou umeleckých
inštitúcií". Umelci pritom vystavovať bolestne chcú, no galérie to neumožňujú v
umelcami žiadanej miere. Paetau ponúka geniálne riešenie: problémom je samotná
existencia umeleckých inštitúcií! Keby žiadne podobné ustanovizne neboli,
výstavným priestorom by sa mohlo stať každé bistro na rohu. A ako pionier tohto
nápadu vešia Kristofer obrazy na umakartové steny lokálneho holičstva.
Napriek tomu, že sociálne a „globálne" témy ho zaujímajú a pravidelne ich
reflektuje, tvrdí, že to s tým znepokojením nad fenoménmi ako internet či
globalizácia netreba až tak preháňať: „.. nakoniec aj tak stojíme každé ráno
pred zrkadlom, premýšľajúc, kto sakra tá osoba je a čo by sme s ňou mali
podniknúť."
Najaktuálnejším dielom, ktoré sa vymyká z tradičného pojatia umenia
„civilistami", no zároveň je dostatočne esteticky príťažlivé, aby mohlo
prilákať záujem širšej verejnosti, je Salvador DalíX: voľné pokračovanie
pitvania témy problematickej maľby, idey načatej v sérii obrazov China Now.
Neprehliadnuteľná séria obrazov inšpirovaná dalíovským štýlom, no s
pornografickou tematikou. Mohutná expanzia pornorpriemyslu a reflektovanie
porno-tém v najrôznejších dielach nespočetných umelcov posúva každého
„ďalšieho, čo to skúša" pod ostrý mikroskop predpokladateľnej kritiky; riziko
klonovania stokrát videného je totiž vysoké. Všetko už tu bolo a púho šokovať
dávno nestačí.
Kristofer vysvetľuje svoj zámer vytvoriť pekné obrazy, ktoré by azda uznávaný
(a dnes opäť kruto pretriasaný a zaznávaný) umelec namaľoval, keby sa pustil
sexuálne explicitnou cestou umeleckého vyjadrovania. Kristofer dokonca tvrdí,
že „sú to obrazy, ktoré by som si želal, aby Dalí vytvoril." O Dalího
excentrickej povahe i životnom štýle sa dozvedáme nepriamo, zo secondhandových
zdrojov, no mnohé uvádzajú, že sex bol pomerne výraznou oblasťou ovplyvňujúcou
prežívanie a rozhodovanie švihnutého umelca. Pohnuté detstvo so zneužívaním a
necitlivým vyvolávaním chorobnej hrôzy z pohlavne prenosných chorôb zo strany
krutého otca, pomerne neskoré iniciovanie vlastného sexuálneho života a (možno)
trochu nadnesené historky o mladých modelkách a herečkách, ktoré plnili Dalího
perverzné priania, spolužitie s údajne transgender spevákom/speváčkou Amandou
Lear - to všetko tvorí v našich predstavách obraz výrazne sexuálne zameraného
muža, ktorý však svoje fantázie či zážitky nepretavoval do otvorene sexuálnych
obrazov. Paetau sa podujal zaplniť túto medzeru v Dalího tvorbe maľbami, ktoré
sú vytvorené na základe jednoduchými operáciami upravených pornofotiek prosto
stiahnutých z internetu. Nejde však o žiadne prostoduché kopírovanie Dalího
techniky, len inšpirovanie sa jeho estetikou so zámerom potešiť zopár na porno
vysadených estétov.
Táto atypická pocta Dalímu je zároveň i výzvou, ktorú Kristofer adresuje sám
sebe: má totiž podľa vlastných slov „trochu naivný sen": prezentovať svoje
umenie čo najširšiemu publiku. Nie je zbytočne elitársky a uspokojí sa z
neerudovaným a „neodborným" divákom. Verí, že v jeho prácach si niečo môže
nájsť úplne každý. Sofistikované námety teda z času načas spracúva ľahko
konzumovateľným spôsobom, predkladá viacvrstvové koncepty, ktoré si môže každý
vyložiť po svojom.
Kristofer nikdy nepredal jediné umelecké dielo a svoje živobytie financuje z
vykonávania rôznych zamestnaní. Občas sa mu ako nemnohým umelcom podarí získať
nejaký grant, ktorý pokryje náklady na život, tvorbu a cestovanie. Nedávno s
presťahoval do Ria de Janeira, pretože tam podľa vlastných slov „cíti obrovskú
energiu a inšpiráciu pre svoj život aj tvorbu".
Kristofer Paetau
About the Salvador DaliX paintings:
I was always more interested in - and fascinated by - the person of Salvador
Dali than his paintings. As a 'provocateur' and surrealist per excellence he
made several legendary interventions and performances which rarely were
documented by fotos or film. They mainly exist as stories and legends. Through
these stories I discovered many details about the sexual life of Salvador Dali:
his initial trauma regarding sex due to his severe father who teached him the
dangers of sex when he was only a child, showing him a book with pictures of
male genitalia suffering from sexually transmitted diseases. This supposedly
lead Dali to become 'The great masturbator' in order to avoid intercourse. Then
the trauma with his student friend - the writer Garcia Lorca - who tried to
rape him but did not succeed according to Dali. His relatively late discovery
of various sexual pleasures with his wife and muse Gala and finally his passion
for Amanda Lear, a transvestite and a popstar, with whom he also had a long
time relationship and whom he helped financially to make a sex change operation
in order to become a 'real' woman. All these stories inspired me to start
producing the 'Salvador DaliX' paintings, as an 'hommage' to Dali and as a
challenge to myself: trying to make paintings 'à la Dali' that I imagine Dali
could have made. Especially the idea of creating 'problematic' paintings
interests me. This started with the 'Painting China Now' series that I made
together with Ondrej Brody in 2007 and continues with a different purpose in
the Salvador DaliX series. The Salvador Dalix paintings are based on
pornographic photographs stolen from the internet and manipulated with the
computer and then painted by 'my assistants' in China.
My main interests in this series are:
- To create beautiful oil paintings
- To create an ambiguous 'hommage' to Salvador Dali - who is not considered a
very serious artist nowdays but who is one of the most popular artists in the
world.
- To represent different kinds of sexual preferences (hetero, homo, bi,
lesbian, trans) and different kinds of sexual practices: everything from
'normal' sexual practices to bondage, groupsex, sado-masochism, zoophily etc.
- To make a statement about commercial contemporary art today (and painting
especially) by using the most efficient tools and production systems that
global capitalism provides: stealing porn images from the internet and
manipulating them with the computer. Then sending the pictures by e-mail to
China where 'my assistants' paint them in 'oil painting factories' according to
my specifications and finally showing and (hopefully) selling these paintings
in a contemporary art gallery in Europe to open-minded collectors who are able
to appreciate their visual sex-appeal and to enjoy the intellectual
masturbation that these paintings offer.
|
